Mesto Hriňová
Partizánska 1612
962 05 Hriňová
Tradície
Osídlenie územia, na ktorom sa rozprestiera súčasný chotár mesta Hriňová, má dlhú históriu. Prvé známky prenikania človeka do týchto končín nám archeologicky dokladajú nálezy z Detvy - Kaľamárky, či spod Melichovej skaly. Rovnako, v samotnom centre mesta Hriňová, boli v 20.tych rokoch minulého storočia objavené rímske mince z čias panovania cisárov Trajána a Hadriána. Ranostredovekú epizódu dejín rovnako reprezentuje využívanie výšinného hradiska na Kaľamárke, ktoré však v 11.tom storočí na dlhšiu dobu zaniká a sídelné aktivity sledujeme v nižších polohách. V tomto období vznikajú slávne obce Očová, Zolná, Zvolenská Slatina, i samotný Vígľaš, ako centrum Vígľašského panstva. Priestor pod Poľanou však ostáva až do 16.storočia nesúvisle osídlený a samotné centrum užšieho podpolianskeho regiónu – Detva, vzniká až v prvej polovici 17.storočia. Sídelné aktivity v chotári Detvy, na základe kopaničiarskej kolonizácie podmienili vznik ďalších sídel, spočiatku len samostatných hospodárskych jednotiek – lazov. Zmienky o lazníckych osadách, ktoré dnes tvoria súčasti mesta Hriňová sú z konca 18.teho, resp. začiatku 19.storočia. Mesto Hriňová vzniklo vyčlenením z chotára Detvy až v roku 1891, zdieľa teda s Detvou podstatnú časť svojej histórie, či prejavov tradičnej ľudovej kultúry.
Územie dnešnej Hriňovej bolo osídľované na základe doznievajúcej valašskej kolonizácie a na ňu priamo nadväzujúcej kopaničiarskej kolonizácie, čo podmienilo i ráz tradičnej kultúry, ktorá nesie pastiersko – valaské prvky. Medzi všeobecne najznámejšie zvyky všeobecne patria tie, ktoré sú spojené so svadbou a narodením dieťaťa. Hriňová v tomto smere nie je výnimkou a hriňovské svadby boli svojim prevedením známe na širokom okolí. Samotný Karol Anton Medvecký opisuje svadbu ako niekoľko dní trvajúcu zábavu, pričom časté boli bitky medzi svadobnými hosťami, ktoré sa nezriedka končili i smrťou. Krstu sa prikladala nesmierna vážnosť a požiadanie ísť za krstného otca - „ kmotra“ či krstnú matku - „ kmotru“ bolo prejavom veľkej úcty a rešpektu.
Kaplnka Nanebovzatia Panny Márie (stála na mieste terajšieho Domu smútku), na snímke pravdepodobne rodina Žiaková z Vrchslatiny.
Zvyky spojené s tradičným poľnohospodárstvom mali oproti ostatnému územiu Slovenska, i iných obcí Podpoľania odlišný ráz, ktorý je rovnako podmienený roztrateným osídlením. Pôsobivým zvykom, ktorý sa dodnes zachoval na Detvianskej Hute, ku ktorej cirkevne prislúchajú i hriňovské osady Štoliansko, Mangútovo a Jasienka, je „ Požehnanie ozimín.“ ( ,,na Marka" 25.apríl). Ženy si počas tejto procesie zvykli otrhnúť ,,pierko"- listok z obilia, ktorý si založili do modlitebnej knižky. Tento zvyk existoval v Hriňovej ako aj priľahlých obciach.
Autor foto.: Adrián Mihálik, Požehnanie ozimín na Štoliansku (r.2016)
Kňaz požehnáva budúcu úrodu priamo na poliach. V dávnejšej minulosti sa o prosperitu svojho hospodárstva snažili i samotní gazdovia, pomocou rozličných „ magických“ úkonov, ktoré najdlhšie pretrvali v salašnom hospodárstve. Všeobecne známe a populárne zvyky ako napríklad „ Dožínky,“ či „ Mitrovanie“ nemali v Hriňovej klasické, globálne prevedenie, na ktorom sa stretávala celá obec, ale prebiehali individuálne, v rámci jednotlivých hospodárskych usadlostí.
Všetky zvykoslovné úkony boli prísne späté s rešpektovaním kalendárnych cyklov a mali presne stanovený dátum. V priebehu roka sa tak vystriedal celý cyklus zvykoslovných úkonov, ktoré sa rok čo rok opakovali. Medzi najpôsobivejšie zvyky v jarnom období patrí Vynášanie Moreny, v hriňovskom dialekte „ Marmurjeny,“ ale i menej známy zvyk, ktorý zachytil a každoročne obnovuje Mgr. Anton Trebuľa – Kečkár – „ Chodenie s vieškou, “ teda zelenou halúzkou. Oba zvyky symbolizujú príchod novej jari a nového života. Archaickým a pre Hriňovú veľmi typickým zvykom je „ Pálenie míle, “ ktoré sa konalo na Turíce. Tento zvyk rovnako súvisí s príchodom jari a nesie v sebe stopy pôvodných, pohanských slovanských rituálov. Míľa je postavená z odpadového dreva, čačiny a náletových drevín, ktoré počas predošlého roka vyrástli na pastvinách. Tieto sa navŕšili do podoby „ kolibky,“ pri ktorej sa mládenci celú noc zabávali a spievali. Míľa sa v nedeľu ráno zapálila tak, aby ľudia idúci na nedeľnú omšu videli dym stúpajúci z míle. Dym mal v ľudovom prostredí očistnú funkciu – teda očistil pastviny pred nachádzajúcou sezónou a zabezpečil tak prosperovanie hospodárstva.
Na Turíce sa rovnako „ Vyberali, váľali máje,“ ktoré mládenci postavili dievčatám pred ich domy.
S magickými úkonmi bol spojené i vyhnanie dobytka a oviec na pašu a na salaše – známe bolo kropenie oviec svätenou vodou. V letnom období bola najdôležitejšou prácou žatva a sušenie sena. Ukončenie týchto prác bolo spojené s drobnou oslavnou hostinou, na ktorej sa podávala najčastejšie varená baranina a pálenka. V jesennom období, s úbytkom svetla sa práca stiahla z polí priamo do domov, muži vyrábali doma potrebné predmety, či opravovali poľnohospodárske náradie, ženy priadli, či tkali. Menšími spoločenskými udalosťami bolo páranie peria, či čuchranie vlny, ktoré prebiehalo na lazoch v jednotlivých domoch, pričom slúžili ako stretnutie pre mládež, spojené s rozprávaním príbehov a spevom. Kým nenapadol prvý sneh, dobytok a ovce sa pásli na pastvinách a koniec salašníckej sezóny bol rovnako spojený s menšou oslavou – Mitrovaním. Tu gazda vyplatil najatých valachov a „ slúžikov“ a najčastejšie si s nimi dohodol i spoluprácu na ďalšiu salašnícku sezónu.
Na zvyky je dodnes najbohatšie adventné obdobie. Snáď najznámejším zvykom je „ Betlehemská pochôdzka,“ ktorá dodnes patrí k obrazu tradičných Vianoc v Hriňovej. Mená a počet účinkujúcich postáv bol v rôznych osadách rôzny, avšak zmysel hry bol rovnaký – zvestovanie príchodu Ježiša Krista. Popri tomto zvyku, ktorý je známy na celom území Slovenska, boli pre Hriňovú typické i ďalšie pochôdzkové hry ľudového divadla. V osade Slanec, a dávnejšie i v osade Štoliansko je známym zvykom „ Chodenie s hadom.“ Dvaja chlapci, jeden prezlečený za Adama, druhý za Evu vo veršoch opisujú vyhnanie z Raja. Jedinou rekvizitou v tomto divadle je drevený, vyrezávaný had, ktorého Adam rozpohybuje a tak baví prítomných divákov. Nádherným, i keď dnes už takmer zabudnutým zvykom je „ Chodenie s Dorotou.“ Hra o svätej Dorote je starokresťanskou hrou, ktorú do Hriňovej priniesli v 19.storočí českí sklári. V texte hry sú dodnes badateľné evidentné bohemizmy a celý text hry je veľmi archaický. Mocný pohanský kráľ Fabrícius zvádza kresťanku Dorotu. Tá však nechce opustiť svoju vieru a preto radšej volí smrť z rúk kata. Ďalšou postavou je spravodlivý vojak Teofil a postava čerta má za úlohu „ pokúšať“ kráľa a baviť všetkých prítomných. Táto hra bola známa v osadách Tršovka a Skalisko, pričom posledné pochôdzky po lazoch sa uskutočnili v roku 2009. Dodnes živým zvykom je i pochôdzka Troch Kráľov, ktorá ukončuje adventné obdobie.
Fašiangové obdobie ukončuje ročný kolobeh a je spojené s usporiadaním tanečných zábav a „ Pochovaním basy.“ Zaujímavým fašiangovým zvykom, udržiavaným v osade Snohy, je chodenie „Cigánok,“ kedy sa muži preoblečú za Cigánky a chodia s heligónkou a spevom po okolitých domoch.
Medzi najznámejšie a tradičné prejavy, vďaka ktorým je Hriňová známa, patrí jednoznačne hudba. Na valasko – pastiersku tradíciu upozorňuje používanie hudobných nástrojov valaskej proveniencie, teda píšťal, fujary, či gájd. Medzi najznámejších píšťalkárov patril Ján Nosáľ, otec prof. Štefana Nosáľa. V živej pamäti však ostali i mená píšťalkárov Kmeťa, Priadku, či Husárika. Fujara má pod Poľanou rovnako svoje miesto, dostala sa i do erbu nášho mesta. Medzi najznámejších fujarášov, i výrobcov týchto nástrojov patril Imrich Weiss zo Zanemeckej. Spočiatku silná gajdošská tradícia z dôvodu nástupu sláčikových muzík na Podpoľaní v prvej polovici 20.teho storočia už len dožívala. Posledným gajdošom na hriňovských lazoch bol Ján Kaľamár z Jaseňova.
V súčasnosti sú najznámejšie hriňovské sláčikové hudby, ktoré stoja na silných základoch starých sláčikových muzík, známych ako „ vrchovské trojky.“ Z minulosti sú známe vrchárske muziky Ilčíkovcov z Bielych Vôd, Markovcov - Trkotovcov, Markovocv -Hádzankovcov, Kamrlovcov, či muzika Jána Hriňa – Chasíra. V pamäti ostalo i meno vynikajúceho muzikanta, slepého Jakuba Ľuptáka a veľmi populárni boli i cigánski muzikanti – Jombíkovci a Kožiakovci. V súčasnosti robia dobré meno hriňovskej muzike nasledovníci predníka Blažeja Paprčku, ľudové hudby Paprčkovcov, i hudba predníka Jána Hrončeka.
Ochotnícke divadlo má v Hriňovej rovnako dlhú históriu, divadelné hry si hriňovčania pripravovali v zimných mesiacoch už na prelome 19. a 20.storočia. Dodnes dochovaný fotografický materiál hovorí o ochotníckych predstaveniach počas prvej československej republiky, i po druhej svetovej vojne. Obrovskú popularitu mali tzv. Variácie Maťa Báťku, s ktorými Lukáš Latinák sr., Matúš Báťka, Martin Kopor a Emil Ľupták odohrali niekoľko desiatok repríz. .Na tradície hriňovského ochotníctva nadviazali hriňovskí ochotníci, spočiatku fungujúci pod názvom „ Valentín,“ ktoré bolo neskôr premenované na „ Hriňovské divadlo.“
JEJ DRUŽINA - Fujarový song (foto Podpoľanie - Hriňová by Kečkár)
Všeličo zo života Hriňovej - lazov, našej prírody, akcií hriňovských detí, našej školy, divadla, kapiel ...
PRE TURISTOV
Úradná tabuľa
Voľby a referendum
Sociálne siete
Návštevnosť
Návštevnosť:
ONLINE:3
DNES:505
TÝŽDEŇ:3121
CELKOM:3312083