Obsah

Ing. Viliam Kršteník

Kršteník

Ing. Viliam Kršteník pochádza z dedinky Osuské na Záhorí. Od roku 1966 pôsobí v ZŤS Hriňová, kde pracoval v rôznych technických funkciách. Popri práci sa venoval bohatej dokumentačnej a publikačnej činnosti. Jeho tvorba zahŕňa predovšetkým rozsiahlu zbierku fotografickej dokumentácie:

- výstavba a premeny mesta Hriňová v rôznych časových obdobiach,

- gazdovský spôsob života na hriňovských lazoch,

- príroda, poľovníctvo, kultúra, šport, architektúra a ďalšie oblasti života.

Známou sa stala jeho kniha Poľana nepokorená (2000),  ktorá je súborom pamätí a spomienok občanov Hriňovej z boja proti fašizmu.

V roku 2011 mu bola udelená Medaila M. R. Štefánika III. stupňa za významnú činnosť a mimoriadne záslužnú prácu v SZPB.

V roku 2016 mu bolo udelené ČESTNÉ UZNANIE za osobný prínos v oblasti archívnictva, dlhoročnú dokumentačnú a publikačnú činnosť, za šírenie dobrého mena mesta Hriňová.

Medvede – moji priatelia (?) 
Jozef Cerovský

 

Priazňou osudu splnil sa môj sen – túlať sa celý život horou, stal som sa lesníkom v podniku Štátne lesy so sídlom v Banskej Bystrici. V päťdesiatich rokoch 20. storočia som slúžil v Lesnom závode Hronec, na polesí Čierny potok. Môj úsek bol na Zákľukách a okolí. Mojou úlohou bolo denne navštevovať toto polesie, sledovať dianie v ňom, zasahovať vždy, keď bolo treba.
Bol február 1955, predjarné slniečko pripekalo, miestami roztopilo sneh. Vybral som sa skontrolovať jednu horičku povyše polesia. Na čistinke pod horou som zbadal stopu – pozerám lepšie, medveď! Prebúdzajúca sa jar preberala i túto zver zo zimného spánku, už sa túlala krajom vyzerajúc, čo by zjedla. Nuž ale čo? Uvedomil som si, že nemám žiadnu zbraň, v ruke iba palicu na podopieranie sa a uvoľňovanie cesty v húštine. Pušku som málokedy brával so sebou, bola mi skôr na príťaž. Všade dookola bol pokoj, kľud. Pobral som sa ďalej. O chvíľu počujem pred sebou v húštine šuchot. Zastal som a čakám. O pár sekúnd sa ukázal statný medveď, zo 2 metre odomňa. Zastal, díval sa na mňa, potom povyše a poniže. Keďže ma hodnotil (asi) neutrálne, pobral sa do húštiny odkiaľ prišiel. Mohli – či boli sme obaja spokojní, že nedošlo medzi nami ku stretu. Ešte uvediem, že panenská dolina Hronec je dlhá 20 km, najbližší obývaný dom bol vzdialený 5 km.
Ďalšie pamätné stretnutie s medveďom – vlastne s medvedicou i s dvoma malými som absolvoval asi o dva roky koncom apríla, snehy boli iba miestami vo večných chládkoch. Plniac svoje poslanie, presúval som sa z Trkotského jarku na Šindliarky, kde som predpokladal, že neďaleko krmelca budú na zemi jelenie zhody. Už som bol hore na kopci, na malej čistinke, len keď po pravej ruke z hory vystúpi, asi 20 m odomňa medveď. Opodiaľ za ňou sa objavili dve mláďatá – teda medvedica! Zdvihla sa na zadné, mladé začali jačať, matka pozerá raz na mňa, raz na ne, čo sa opakovalo zo tri razy. A ja bez flinky, iba paličku na podopieranie v ruke. Bleskom som si spytoval svedomie, uvedomil som si, že s medvedicou vo voľnej prírode nie sú žiadne špásy. Čo ak sa rozhodne chrániť svoje mladé a zaútočiť? Napadlo mi ratovať sa únikom na niektorý strom, lenže nablízku sú iba mladé smrečky s hustými konármi skoro od spodu – to mi nepomôže. Krízu vyriešila medvedica po tom, keď mladé dobehli k nej. Spustila sa na štyri a odkráčala nazad do hory. Stál som a prežíval to, čo sa mohlo stať. Po nejakej dobe som sa rozhodol pokračovať v naplánovanej trase a pripustil som, že sa ešte s nimi stretnem.
Prišiel som na čistinku, kde sa predtým ťažilo bukové drevo. A skutočne, ocitol som sa medzi medvedicou a mladými. Mladé spustili svoju detskú pieseň a bežkali za materou. Z celého srdca som ďakoval materi, že dej iba pozorovala, pripravená ratovať, keď bude treba. Ja som sa tiež intenzívne zaoberal mojou únikovou cestou. Nablízku bol roh oplôtka mladého porastu, na ňom funkčné dva rebríky, jeden pribitý zvonku a druhý dnu. Napadlo mi, ak bude treba, vybehnem navrch a pokúsim sa ubrániť. Mladé ma medzitým obehli, pripojili sa k matke a zmizli v hore.
Nablízku bola poľovnícka chata, od ktorej som mal kľúče. Pre ďalší pochod som sa vyzbrojil sekerou – veď čo, ak sa stretneme i po tretí raz a medvedicu prejde trpezlivosť? Ja osobne som neveril ľudovému porekadlu, že „ do tretice všetko najlepšie”. Mal som šťastie, medveďom bol koniec.
Svoj denný pochod som ukončil večer na polesí v Hriňovej. Rozpovedal som kolegom svoje príhody, i nesmiali sa a boli zvedaví, či viem, kde ležala, kde porodila svoje mladé, odkiaľ pochádzajú. Vedel som, stotožnili sa s informáciou. Veď počas zimy zo štyri razy som opatrne prešiel okolo nej, aby som ju nevyduril a i teraz, keď brúsila i s potomkami prírodou som to miesto navštívil. Bola to obyčajná jama pod vývratom, húštinou krytá proti vetru a čiastočne i proti snehu a dažďu.
Ešte počas mojej služby v závode Hronec objavil lesník Laco Cibuľa v polovici zimy brloh medveďa, čo oznámil vrchnosti. I rozhodli sa nafilmovať jeho prebudenie a únik. Na dohodnutý deň prišli diváci – delegácie, filmári, lesníci duriči a vybrali sa do hory. Jeden lesník ho mal prebudiť a vyduriť, ostatní zaistiť jeho nasmerovanie po opustení brlohu. Dopadlo to ale inak: z brloha sa vyrútil s revom obor, zvedavci museli brať nohy na plecia a miznúť každý po svojom. I filmová kamera tam zostala zašliapaná v snehu.
Počas svojho pôsobenia vo funkcii lesníka som medveďa videl nespočetne krát. Boli to všetko vzdialenosti medzi nami nad 50 metrov. Celkom zblízka iba popísané dva razy. Nevylučujem ale možnosť viacero prípadov, keď som ja o medveďovi nevedel. Kladiete si otázku, prečo som nemal nikdy s medveďom konflikt? Domnievam sa, že medvede si na mňa zvykli, poznali môj pach, chovanie, chôdzu a brali ma ako súčasť svojej domoviny.

 

 

Kto bol Jevgenij Valianskij

clanok