Obsah
Štefan Berkeš
Narodil sa 26. decembra 1935 ako druhé dieťa v chudobnej rodine poľnohospodárskeho robotníka Ľudovíta Berkeša a Terézie rodenej Benčíkovej v obci Domadice. Jeho sociálne cítenie sa vytváralo v období ťažkých vojnových a povojnových rokov.
Po ukončení základného vzdelania v Domadiciach a Šahách odchádza Štefan na Strednú strojnícku školu vo Zvolene. Už tu sa začal prejavovať jeho organizačný talent. Po dvoch rokoch však z vlastného rozhodnutia odchádza do Plzne, kde sa pripravuje na výrobnú pozíciu pre nové závody budované v regióne Podpoľania.
Dva roky vojenskej služby v Pardubiciach znamenali prerod z chlapca na mladého muža, a ako sám hovoril, uvedomelého človeka.
Ku koncu vojenskej služby vstupuje z vlastného presvedčenia aj kvôli silnému sociálnemu programu do strany.
Po jeho nástupe do Podpolianskych strojární jeho osobný rozvoj pokračuje. Zo sústružníka sa stáva konštruktérom a nakoniec mu jeho organizačný talent priniesol funkciu výrobného námestníka vo výrobe stavebných strojov v Detve.
Vo svojich spomienkach píše, že základom jeho filozofie rozvoja podniku bola výchova miestnych ľudí. Aj na základe svojej životnej cesty videl potenciál vo všetkých mladých ľuďoch z Podpoľania, regiónu, ktorý sa stal jeho domovom až do konca života.
Koniec 60. rokov poznačili búrlivé udalosti, krajina hľadala svoju budúcnosť. Aj v turbulentných časoch sa snažil hľadať predovšetkým správne, nie politické riešenia.
Koncom roku 1970 bol menovaný za riaditeľa Podpolianskych strojární v Hriňovej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1987, kedy na žiadosť vedenia Závodov ťažkého strojárstva odišiel do závodu vo Vlkanovej.
Počas jeho pôsobenia v pozícii riaditeľa závodu zažíva Hriňová obdobie rastu. Rozvoj závodu vyžadoval rast infraštruktúry a občianskej vybavenosti v rýchlo sa rozvíjajúcej obci. Ako vedúci pracovník stál priamo, či nepriamo pri väčšine verejno-prospešných investičných akcií.
Osobné nasadenie a práca v prospech celej komunity, Vianočný večer prežitý s robotníkmi na nepretržitých prevádzkach, stretnutia, na ktorých riešil rodinné problémy svojich pracovníkov. Bývalí zamestnanci si spomínajú na jeho skoré ranné príhody do práce, keď si ako prvý prešiel výrobné haly pred štartom prvej smeny a jeden z posledných z práce odchádzal. Závod a jeho pracovníci, obec so svojimi obyvateľmi, všetci boli pre neho dôležití a blízki.
Odchod do závodu vo Vlkanovej v roku 1987, každodenná dlhá cesta, osobné nasadenie sa prejavili na jeho zdraví. Po odvolaní z Vlkanovej sa vracia do závodu v Hriňovej. Po spoločenských zmenách v roku 1989, hoci ako vysoko kvalifikovanému a uznávanému odborníkovi v oblasti riadenia sa vo fabrike nenašlo adekvátne uplatnenie. Po niekoľkých rokoch odchádza do predčasného dôchodku. Posledných päť rokov života strávil v boji s pomaly postupujúcou nezastaviteľnou chorobou. Vnútornú bolesť mu spôsoboval ponovembrový vývoj v podniku, ktorému zasvätil celý svoj produktívny život a ktorý bol v ostrom protiklade s jeho vierou v lepšiu budúcnosť, nezávislou od času, ktorý žijeme.
